OSOBNOSTI

Dlhoročný kronikár obce, učiteľ. Narodil sa v Rebríne (dnes Zemplínska Široká) 1. marca 1927. Do škôl chodil v rodnom Rebríne a Michalovciach. Štúdium ukončil na Pedagogickej škole v Michalovciach. Od roku 1951 pôsobil ako učiteľ v našej základnej škole. V roku 1956 sa stal kronikárom obce. Svoju funkciu vykonával mnoho desaťročí. Za svoju kronikársku prácu dostal viacero ocenení. Bol niekoľkokrát ocenený ako najlepší kronikár v rámci okresu, ale aj v rámci Košického kraja. Po zrušení deväťročnej základnej školy v obci učil ako učiteľ na III. ZŠ v Michalovciach. Keďže to bola spádová škola našej obce, mnoho Lastomírčanov v strednom veku si Michala Beňaka pamätá aj ako svojho učiteľa.
V r.1972 úspešne ukončil štúdium na Univerzite P.J.Šafárika v odbore učiteľstva pre školy I.cyklu. Celý život sa venoval ovocinárstvu. V časoch, keď ešte nebol internet a literatúra bola ťažko dostupná bol priekopníkom v očkovaná a štepení. Jeho stromčeky prinášajú úrodu dodnes a budú ešte veľa rokov nielen v Lastomíri, ale aj v širokom okolí. Venoval sa inovácii aj v záhradkárstve, včelárstve. Mnohí Lastomírčania spomínajú na to, ako ich učil fotografovať a vyrábať fotografie. Jeho fotografie má vo svojich albumoch nejeden Lastomírčan. Viedol aj krúžok šikovných rúk, zo slamy náročnou technikou vyrábal so žiakmi jedinečné košíky, kazety a pod. Celý život usmerňoval svojich žiakov, aj svoje okolie k ochrane prírody.

Dlhoročný vrcholný predstaviteľ obce. Od roku 1971 postupne vystriedal funkcie predsedu MNV, tajomníka MNV. Bol aj prvým starostom obce zvoleným v demokratických voľbách po roku 1989. Svoju funkciu zastával až do predčasnej smrti v decembri 1994. Na čele obce bol teda nepretržite takmer 23 rokov. Pod jeho vedením došlo k veľkému rozvoju obce. Obci sa podarilo vybudovať kultúrny dom (dnes obecný úrad), vodovod, zaviesť do obce plyn a v deväťdesiatych rokoch vybudovať aj kanalizáciu. Mnohé z týchto stavieb sa nám podarilo vybudovať ako jedným z prvých z okolitých obcí, na čom mal nemalú zásluhu práve Július Jenčík.

Bol učiteľom. Učiteľstvo bolo pre neho nielen zamestnaním, ale skutočným povolaním. Vychoval štyri generácie a jeho rukami prešli žiaci, ktorým venoval celé svoje majstrovstvo. Učil ich synov, vnukov, ba v štyroch prípadoch aj pravnukov! Po ukončení Reálneho gymnázia v Košiciach nastúpil ako mladý učiteľ na Evanjelickú reformovanú školu v Lastomíre. Bol jej riaditeľom, prežil školské reformy, na základe ktorých sa u nás menili typy i názvy škôl. Tieto reformy uvádzal do praxe. Bol riaditeľom obecnej školy, neúplnej strednej školy i osemročnej strednej školy. Aj keď pre zdravotné problémy vypadol zo školy na 5 rokov, opäť nastúpil do školských služieb v ZDŠ až do odchodu na dôchodok. Mládeži venoval najviac svojho času. Pracoval so spevokolom a nacvičoval piesne v štvorhlasnej úprave. Bol to spevokol z Lastomíra, ktorý pri prvom rozhlasovom vysielaní služieb Božích reformovanej cirkvi z Lúčok cez košický rozhlas dobre reprezentoval našu obec.... a potom sa každoročne zúčastňoval súťaží v zborovom speve, odkiaľ prinášal ocenenia. Venoval sa aj kultúrnej práci a nácviku divadiel. Bol režisérom, maskérom i scenáristom. Vianoce a Veľká noc u nás nemohla byť bez divadelného predstavenia. Pracoval aj s dospelými. Bol veliteľom i cvičiteľom Dobrovoľného hasičského zboru v Lastomíre. Nedeľné rána boli využívané na hasičské cvičenia. Bol dlhoročným kronikárom obce. Ako dôchodca pracoval vo funkcii pomocného účtovníka JRD Lastomír, písal aj družstevnú kroniku. Niekoľko rokov stál na čele miestnej organizácie Československého Červeného kríža, založil zväz invalidov, ktorého činnosť rozvíjal ako predseda. Mal úprimný vzťah k ľudom a nikdy neodmietol napísať čo i len žiadosť pri riešení mnohých problémov.

Zaujímavá osobnosť, na ktorú sme narazili pri štúdiu dejín našej obce. Už v roku 1430 je zapísaný v matrike (zozname) študentov Viedenskej univerzity Sigismundus de Lestamir, teda Žigmund Lastomírsky (z Lastomíra). Ak si uvedomíme, aká maličká bola v tom čase naša obec a aké bolo finančne náročné študovať na univerzite je to neuveriteľné zistenie. Už v tom čase musel žit v obci niekto, kto si dostatočne uvedomoval dôležitosť vzdelania. Niekto, kto bol ochotný za to patrične zaplatiť. Štúdium bolo veľmi drahé, študenti platili školné, profesorov ale aj samostatne za záverečnú skúšku. Pravdepodobne otec Žigmunda musel byť natoľko bohatý, že si to mohol dovoliť. V tomto čase študovali na európskych univerzitách aj deti viacerých zemplínskych šľachticov, či už z Michaloviec alebo Pavloviec. Páni z Pavloviec (de Palóc, Palócziovci) zastávali v tom čase najvyššie funkcie v štáte. Boli županmi, arcibiskupmi aj palatínmi (zástupca kráľa). Ich deti boli pážatmi na panovníckom dvore. Možno práve s nimi, ako spolužiak či kamarát sa dostal na štúdia aj náš Sigismundus de Lestamir.

Vo vedeckej spoločnosti vážený, vysoko uznávaný profesor, produktívny vedec, organizátor vedeckých seminárov... no zároveň človek s veľkým srdcom, ochotný nezištne pomôcť rodine, priateľom a známym – prof. RNDr. Vladimír Šepelák, DrSc., alebo pre nás Lastomírčanov jednoducho – Vlado. Bezpochyby patrí medzi významné osobnosti našej obce. Mnohí z nás si ho pamätajú ako kamaráta z detstva, spolužiaka, či suseda, s ktorým zažívali bežné životné situácie, každodenné radosti, či starosti. Málokto vie, aké úspechy tento človek dosiahol vo svojom profesijnom živote. Základom jeho vedeckej práce je výskum nanomateriálov. Patrí medzi najproduktívnejších slovenských vedcov, je autorom mnohých odborných publikácií. V oblasti technických vied je vedcom s najvyšším Hirschovým-indexom (h = 30) na Slovensku. Za svoju prácu získal množstvo uznaní a ocenení. Medzi najvýznamnejšie patrí ocenenie “ICDD Recognition Award”, ktoré bolo udelené slovenskému vedcovi prvýkrát v histórii. Toto ocenenie získal za objavenie jedenástich nových bizmut-obsahujúcich materiálov. K ďalším prestížnym uznaniam patria Prémie Literárneho fondu za vedecký ohlas a cena SAV, čo je najvyšším ocenením S.lovenskej akadémie vied Vo svojom pracovnom živote sa stal členom viacerých organizácií. Je členom Učenej spoločnosti SAV, členom edičnej rady medzinárodného časopisu Journal of Nanomaterials, hosťujúcim editorom Journal of Materials Science, členom Vedeckého kolégia SAV pre elektroniku, materiálový výskum a technológie, prezidentom Medzinárodnej mechanochemickej asociácie pod záštitou IUPAC a členom poradných výborov viacerých medzinárodných vedeckých konferencií. Na vedeckých seminároch, ktoré organizuje, pomáha mladým vedcom rozvíjať ich teórie cez spoločné diskusie, obohacovať ich prácu o nové poznatky, vytvárať nové priateľstvá a upevňovať tak vzájomnú spoluprácu slovenských aj zahraničných vedcov. Spomenuté úspechy tvoria len zlomok z jeho produktívnej vedeckej cesty, ktorá sa začala už na základnej škole, kde siahajú počiatky jeho rozhodnutia venovať sa v neskoršej dobe štúdiu fyziky tuhých látok na Katedre experimentálnej fyziky Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach. Svoju kandidátsku dizertačnú prácu (CSc.) obhájil v odbore chémia tuhých látok v rámci externej vedeckej ašpirantúry na Ústave chémie tuhých látok a mechanochémie Ruskej akadémie vied v Novosibirsku (1995). Najvyššiu vedeckú hodnosť - DrSc.- získal na Technickej univerzite v Košiciach (2002). V rámci p restížnych vedeckých programov Nadácie Alexandra von Humboldta (AvH) a nemeckej výskumnej spoločnosti Deutsche Forschungsgemeinschaft (DFG) pôsobil na Technickej univerzite v Braunschweigu a ako hosťujúci profesor na Leibnizovej univerzite v Hannoveri. Aj napriek získaným titulom, medzinárodným uznaniam, či oceneniam, je pán profesor skromným človekom, bez štipky povýšenosti, vždy s úsmevom na tvári a milým slovom pre všetkých navôkol.