SLOVANIA

Príchod Slovanov a včasnoslovanské obdobie na Východoslovenskej nížine

Sťahovanie národov vyvolané Húnmi začalo v Európe veľké etnické zmeny. Jedným z najväčších etnických posunov bol odchod Slovanov zo svojej pravlasti na obrovský priestor strednej, východnej a južnej Európy. Slovania v polovici prvého tisícročia zaujali sídla, v ktorých zostali prakticky dodnes a väčšine takto osídlených oblastí vtlačili jednoznačný slovanský ráz. Dobu príchodu Slovanov na Vých. nížinu určujú mnohí bádatelia rôzne. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že osídľovanie celého územia Slovenska Slovanmi sa začalo možno koncom 5. storočia, ale s istotou v priebehu 6. st. V 5. storočí došlo k zníženiu počtu obyvateľstva. Príčinou boli húnske vojny aj odchody celých kmeňov najmä na územie Rímskej ríše. Do uvoľneného priestoru postupne prišli prvé skupiny Slovanov. S veľkou istotou tu našli zvyšky pôvodného germánskeho obyvateľstvo.

Úrodná oblasť Vých. nížiny, rovinný charakter krajiny s dostatkom vodných zdrojov vyhovoval slovanskému spôsobu života a typu spoločnosti. Na Vých. nížine musíme počítať s osídlením najmä z východu a severu. Cez územie Poľska smeroval jeden z najväčších prúdov slovanskej expanzie na západ. Kontakty medzi juhovýchodným Poľskom a Vých. nížinou sú evidentné počas celého praveku aj v prvých storočiach nášho letopočtu. Prvé slovanské skupiny prechádzali cez horské priesmyky na severe nášho územia a odtiaľ sa údoliami riek dostali až na Vých. nížinu Druhý priamy smer osídlenia, s ktorým treba počítať, je východný smer cez územie Podkarpatskej Rusi.

Popri severnom okraji územia obývaného Gepidmi sa k nám dostáva nový slovanský ľud. Priaznivé podmienky pre osídlenie Zakarpatskej Ukrajiny dosvedčuje aj absencia germánskych nálezov v tejto oblasti v 5. až 6. storočí. Podobná situácia bola vytvorená aj na Vých. nížine. Prieniku Slovanov z juhu bránilo gepidské územie a pre osídlenie zo západu nemáme žiadne dôkazy.

Najviac sa o včasnoslovanskom období na Vých. nížine dozvedáme z archeologických nálezov. Tieto sú v tomto období redukované iba na nálezy zo sídlisk. Podobne ako na väčšine územia Slovenska, aj na Vých. nížine úplne chýbajú akékoľvek doklady pochovávania. Na Vých. nížine toto obdobie trvá až do konca 7. storočia. S veľkou pravdepodobnosťou Slovania v tomto období pochovávali žiarovo, iba spôsob uloženia nedokážeme zistiť. Kostrové pochovávanie môžeme vylúčiť. Kostrové pozostatky by sme určite objavili a vzhľadom na dlhé pretrvávanie žiarového pohrebného rítu na vých. Slovensku až do 11. st.,sa nezdá iný spôsob pochovávania pravdepodobný.

Na Vých. nížine včasnoslovanské nálezy pochádzajú z lokalít Bačkov, Blatné Remety, Dvorianky, Egreš, Koromľa, Kráľovský Chlmec, Nižný Hrušov, Somotor,Strážne, Streda nad Bodrogom, Veľké Trakany, Vojnatina, Vranov n. Topľou Z rozloženia jednotlivých lokalít môžeme rozlíšiť niekoľko oblastí prvého slovanského osídlenia, ktoré zákonite vyplývajú z geografických podmienok. Ide o oblasť ondavskú, oblasť podvihorlatskú, ktorá nadväzuje na oblasť užhorodsko-mukačevskú a oblasť potisko-bodrockú.

Najpočetnejšou skupinou sídliskových nálezov je nepochybne keramika. Keramiku môžeme rozdeliť podľa rôznych výrobných techník a typov. Jej dokonalé poznanie je často najdôležitejším datovacím prostriedkom. V skúmanom období sa na Slovensku vyskytuje niekoľko typov keramiky. Všeobecne ju môžeme rozdeliť na ručne robenú a vyrábanú pomocou kruhu. Ten môže byť ručný, alebo nožný, rýchlorotujúci. Podľa toho potom môžeme hovoriť o keramike modelovanej, obtáčanej a vytáčanej. Slovania pri príchode na Vých. nížinu vyrábali iba keramiku modelovanú. Vo včasnoslovanskom období sa objavujú aj prvé pekáče, ktoré sú považované za typické včasnoslovanské nálezy. Výzdobné prvky na hrubej modelovanej keramiky sa objavujú iba výnimočne. Je to najmä jednoduchá a viacnásobná vlnovka, niekedy aj štipcovanie a výzdoba vtláčaným krúžkom. Bohatšie sú výzdobné prvky obtáčanej keramiky. Objavujú sa klasické slovanské výzdobné prvky ako sú vlnovky, ryté línie a žliabky, v rôznych kombináciach vytvárajúcich na povrchu nádob zložité ornamenty. Ďalšie nálezy zo spomínaných lokalít sú prasleny, brúsiky, žel. nože alebo ich fragmeny, šidlo, kresadlo, dláto, žel. troska, kosti a uhlíky. Paleobotanické nálezy svedčia o uhlíkoch z buka, duba, hrabu, javora, lipy, jaseňa, vŕby, slivky a tŕnky. Osteologické nálezy dokazujú hovädzí dobytok, ošípanú, ovcu, kozu, koňa, vodné vtáctvo a jeleňa. Väčšina nálezov pochádza z preskúmaných objektov, ktoré boli polozahĺbené s oválnym pôdorysom, nepravidelného tvaru, pomerne malých rozmerov. Nadzemná časť bola skôr zrubová. Ostatné menšie objekty z lokalít sú vysvetľované ako hospodárske. Vyskytujú sa aj zásobné jamy.

Predveľkomoravské obdobie na Východoslovenskej nížine

Koncom 6. storočia a začiatkom 7. sa v našej oblasti objavujú Avari. Ich prítomnosť je nespochybniteľná v Košickej kotline. Zaujímavosťou je, že na Východoslovenskej nížine avarské nálezy takmer neexistujú. Príčin môže byť niekoľko. Oblasť bola neprístupná vďaka prírodným podmienkam. Bola plná riek a močiarov a nevyhovovala prevažne jazdeckému etniku. Druhou menej pravdepodobnou príčinou je, že sa Slovania jednoducho ubránili. Žiadne veľké hradisko ani mocenské centrum sa však nenašlo. Avari boli kočovníci z Ázie. Živili sa chovom dobytka a zdroje obživy dopĺňali lúpežnými výpravami. Boli veľmi dobrí bojovníci a prepadmi ohrozovali Byzantskú aj Franskú ríšu. V roku 558 sa prvýkrát objavili v Konštantínopole a po roku 568 prišli do oblasti Panónie na územie dnešného Maďarska. V spojenectve s Langobardmi porazili germánsky kmeň Gepidov a podmanili si aj Slovanov žijúcich na tomto území a začlenili ich do svojho vojska. Hranicu Gepidského územia tvorila rieka Tisa. Avari sa tak dostali do tesnej blízkosti Východoslovenskej nížiny. Po nezhodách s Avarmi odišli z nášho územia aj Langobardi. Dostali sa až do dnešného Talianska, kde dali názov celej oblasti dnešnej Lombardie.

Na čele avarskej spoločnosti stál KAGAN. Najznámejší sa volal BAJAN. Ríša, či skôr kmeňový zväz sa nazývala KAGANÁT. Centrom bolo územie okolo maďarského mesta Debrecín. Aj keď žili v jurtách, stavali si na strategických miestach drevozemné opevnenia, zvané hrinky. Podľa dobových správ ich bolo deväť. V nich sa nachádzalo obrovské bohatstvo nalúpené po celej Európe. Keď Karol Veľký v roku 795 totálne Avarov porazil, korisť bola nepredstaviteľná a umožnila Karlovi pokračovať v množstve vojenských výprav.

Slovania Avarov nazývali Abri – Obri. Na kočovný národ mali obrovské postavy. V jazdeckých hroboch nájdených na území Slovenska boli objavené aj dvojmetrové kostry. Fredegár píše, že: „Húni každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať, na lôžka si brávali manželky Slovanov a ich dcéry. Popri znášaní iných násilenstiev Slovania odvádzali Húnom poplatky“. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Slovania sa museli spojiť, ak sa chceli zbaviť húnskej nadvlády. Húnske nebezpečenstvo urýchlilo centralizáciu Slovanov nad Dunajom. S veľkou pravdepodobnosťou existovali už v tom čase akési prirodzené centrá slovanského osídlenia. V nich možno vládli lokálni vládcovia, nedokázali sa však nikdy zjednotiť, aby odolali Avarom. Avarský útlak zjednocovací proces s určitosťou urýchlil.

Samova ríša

Do nepokojnej oblasti sa vybrala aj kupecká karavána z Franskej ríše. Cieľom bol nebezpečný obchod so zbraňami. Napriek zákazu aj nebezpečenstvu. Franský panovník totiž na vývoz zbraní uvalil embargo. Karavánu viedol kupec Samo. Musela mať určite poriadny ozbrojený sprievod. Takú malú súkromnú armádu. V roku 623 sa Samo ocitol uprostred vojny Slovanov a Avarov. Avari mali svoje zbrane (najmä reflexné luky). Samo sa logicky pripojil na stranu „potenciálnych zákazníkov“ – Slovanov. Bojoval tak statočne, že pravdepodobne pomohol k víťazstvu Slovanov. Ako „neutrálneho“ človeka si ho potom Slovania zvolili za vládcu.

Vznikla tak Samova ríša. Samo vládol 35 rokov, od roku 623 do roku 658. Aj napriek tomu, že prišiel z kresťanského prostredia, prijal slovanské pohanské zvyky. Mal 12 žien, s ktorými mal 37 detí (22 synov a 15 dcér). Počas jeho vlády Slovania odolali Avarom aj Frankom. To dokazuje, že územie muselo byť už pred jeho príchodom organizované a centralizované. Inak by nemohol v roku 631 poraziť najmocnejšieho panovníka západnej Európy – franského panovníka Dagoberta.

V roku 631 sa franský panovník Dagobert vybral na trestnú výpravu proti Samovej ríši. Vojsko postupovalo v troch prúdoch. Dva boli úspešné, ale hlavný, v ktorom bol aj Dagobert, utrpelo po trojdňovom boji veľkú porážku pri mocnom opevnenom hrade Vogastisburg. Kde bol, nikto presne nevie. Hľadali ho od Slovinska, Rakúska, cez Slovensko, Moravu a Čechy až do dnešného Nemecka. Mesto s takým názvom dnes neexistuje. Niektorí historici si myslia, že mohol byť v okolí Bratislavy, možno na Devíne, či dokonca to mohla byť aj samotná Bratislava. Fredegár nám to však nenapísal a tak to zostane ďalším tajomstvom histórie.

Po Samovej smrti v roku 658 sa ríša rozpadla. Žiadneho z 22 synov história nepozná. Výsledky centralizovaného územia však zostali. Je veľmi pravdepodobné, že na celom území vládli lokálne kniežatá, ktoré si začali budovať opevnené hradiská. Nevieme s určitosťou povedať aký bol rozsah územia Samovej ríše a už vôbec nie, či aj východoslovenská nížina bola jej súčasťou. S veľkou pravdepodobnosťou išlo o okrajové územie, kde svoju moc nedokázali presadil ani Avari a možno ani Samo. Každopádne, keď Karol Veľký koncom 8. storočia definitívne porazil Avarov, okamžite sa na scéne objavili dve slovanské kniežatská. Nitrianske a Moravské.

Veľkomoravské obdobie na Východoslovenskej nížine

Veľká Morava bola prvým štátnym útvarom západných Slovanov. Jej vznik patrí k najvýznamnejším udalostiam našich dejín. Oproti predošlým obdobiam sa k veľkomoravskému viaže niekoľkonásobne viac písomných prameňov, ktoré nám umožňujú poznať najmä politické dejiny. Najcennejšie sú pramene staroslovanského pôvodu, predovšetkým Život Konštantína a Život Metoda. Žiadny z prameňov sa netýka konkrétne Vých. nížiny, ale viaceré dovoľujú vysloviť hypotézy viažuce sa k tomuto obdobiu. Na Vých. nížine aj naďalej najdôležitejším materiálom pre výskum sú archeologické nálezy. Písomné pramene môžeme použiť ako vhodné doplnenie výskumu. V otázke príslušnosti Vých. nížiny k Veľkomoravskej ríši sa môžeme oprieť už aj o písomné pramene. Prvá spoľahlivejšia správa vznikla počas vlády anglického kráľa Alfréda(871-901). Išlo o anglický preklad známeho diela História mundi, ktorý opisoval európske krajiny. Informácia pochádzala od kupca Wulfstana. Podľa opisu jednotlivých krajín sa usudzuje, že Európu navštívil okolo roku 870. Časť opisu znie: " A títo Moravania majú na západ od seba Durínčanov a Čechov i časť Bavorov na juh od nich, na druhej strane rieky je Korutánsko, siahajúce na juh až k horám, zvaným Alpy. Do tých istých hôr siahajú i hranice Bavorov a Švábov. Potom na východ od Korutánska z tamtej strany pustého kraja je kraj Bulharov a odtiaľ na východ Grécko. Na východ od Moravanov sídlia Vislania a na východ od nich je Dácia, kde kedysi bývali Góti." Podľa tejto správy hranice počas vlády Rastislava siahali až po Tisu, lebo územie susedilo s Dáciou. Opis sa vzťahuje na situáciu pred najväčším územným rozsahom VM za Svätopluka. Územný rozsah Veľkej Moravy sa menil v súvislosti so zmenami na panovníckom tróne. V čase zjednotenia nemôžeme presne určiť územný rozsah štátu. Väčšina historikov sa v súčasnosti prikláňa k názoru, že v čase vlády Mojmíra I. východoslovenská nížina nebola súčasťou Veľkej Moravy a naďalej si zachovávala istý autonómny charakter.

Politická situácia Veľkej Moravy sa zmenila s nástupom nového panovníka Rastislava I. (846-870). Počas panovania Rastislava historici nepredpokladajú väčšie výboje s cieľom získať ďalšie územie. Rastislava najviac zamestnávali boje s Franskou ríšou, na ktoré musel využívať všetky sily. Napriek tomu niektorí autori uvažujú o začlenení Vých. nížiny k VM práve v tomto období. Na niektorých mapách sa hradisko Zemplín označuje už za súčasť Veľkej Moravy. Viacerí autori však zastávajú názor, že Vých. nížina bola začlenená do veľkom. územia až v čase panovania Svätopluka. Najväčší význam majú aj naďalej archeologické nálezy.

Približne v polovici 9. st. zisťujeme veľké zmeny v nájdenom materiáli. Svedčí o kvalitatívnych aj kvantitatívnych zmenách v spoločnosti. Predovšetkým sa zvyšuje počet nálezov, ktorých máme najviac práve z 9. až 10. storočia. Priamo úmerne to súvisí s nárastom počtu obyvateľstva. Príčinou mohol byť hospodársky rast a zvýšenie produktivity výroby, ktoré ako je známe majú vplyv na populačný nárast. Z 9. st. máme dôkazy vyspelej výroby. Dochádza zrejme k špecializácií remesiel, ktorá sa najskôr prejavila v hrnčiarstve. Na Vých. nížine máme z tohto obdobia dôkazy o špecializovanej hrnčiarskej výrobe. V 9. st. väčšinu keramiky môžeme zaradiť k podunajskému typu, ktorý bol vyrábaný už pomocou kruhu. Vyskytuje sa však aj keramika modelovaná, ako som spomínal už v predošlej kapitole, známa z náleziska Dvorianky.

Presvedčivým dôkazom výrobnej špecializácie je jedinečný nález depotu slovanských nádob objavených v Oboríne. Na ploche 150 x 200 cm bolo nájdených 9 nádob, prekrytých veľkým hlineným pekáčom, oválneho tvaru 110 x 80 cm. Tri nádoby boli úplne neporušené, bez stôp používania, tri nádoby porušené tlakom zeme a tri neúplné nádoby, na ktorých bolo badať stopy veľkého žiaru. Keramický materiál dopĺňal železný nožík, kosák a silno opotrebovaná kamenná oslička. Podľa charakteru nálezu je pravdepodobné, že nálezy boli uložené do zeme v blízkosti hrnčiarskych výrobných objektov. Celý súbor je datovaný približne do konca 9. st., resp. začiatku 10. st. Vyspelú keramiku podunajského typu poznáme z väčšiny nálezísk na Vých. nížine. Výzdobné prvky sú klasické: vlnovka, žliabok, ryha. Na dne nádob sa vyskytujú plytké jamky a plastické značky, početne zastúpené najmä zo sídliska v Hnojnom. Keramika vo všeobecnosti je lepšie vypálená a vyrábaná z kvalitnejšej suroviny. Početné sú zlomky pekáčov a pražníc.

Dochádza k rozvoju spracovania železa. Dokladom sú početné nálezy železnej trosky z hradiska Zemplín, alebo zo sídlisk vo Vranove nad Topľou, Trebišove, Strážskom, Strede nad Bodrogom, Hnojnom a ďalších. Asi najbežnejším kovovým nálezom bol nožík. Osobitnú pozornosť si zasluhujú nože s volutovitou rukoväťou, pochádzajúce z Hnojného a Brekova. Doložené máme aj ostatné typy železných nástrojov a výrobkov zo železa. Sú to zbrane (strelky, kopije, meč), lemeš a iné poľnohospodárske nástroje, železné sekery, ovčiarske nožnice, dláto, priebojník, kovania vedierok, kovania z konštrukcie chát, väčšie kovové predmety a neidentifikovateľné zlomky. Veľký význam pre datovanie má nález ostrôh. Torzo železnej ostrohy s háčikmi (ešte z predveľkom. obdobia) pochádza z nálezov z Kráľovského Chlmca. Vzácnejší je nález dvoch ostrôh s háčikmi z osady na hradnom kopci v Brekove, ktorý ju umožňuje datovať do konca 8. alebo začiatku 9. st. Ostrohy s háčikmi sú všeobecne prisudzované najvyššej vrstve veľkomoravskej spoločnosti – príslušníkom bojovej družiny, z ktorej vznikla najstaršia šľachta. Dôležité je, že väčšina železných výrobkov pochádza z domácej produkcie. Nenachádzame okrem ojedinelých avarských nákončí takmer žiadne iné importované predmety. Zatiaľ na Vých. nížine chýbajú aj akékoľvek nálezy zaraditeľné k blatnicko-mikulčickému horizontu.

Aj v tomto období sa Vých. nížina javí ako izolovaná oblasť s vlastným vývojom. Zlepšenie kvality vývoja sa odrazilo aj v charaktere osád. Nedochádza síce k výraznejším zmenám v technológii stavby príbytkov, ani k používaniu iných stavebných materiálov. Absolútne prevláda aj naďalej drevo, ale objavujú sa výnimočne kovové časti z konštrukcie chát. Kamenné murované stavby z 9. a 10. st. nepoznáme. Výnimku tvorí iba rotunda v Michalovciach, ale jej datovanie je sporné. Väčšia zmena nastala vo veľkosti osád. V usporiadaní osád badať náznaky sídliskovej koncentrácie. Príkladom môže byť viacero sídlisk v okolí Brekova, datovaných do rovnakého časového obdobia. Ďalšie takéto sídliskové koncentrácie môžeme badať v blízkosti Blatných Remiet, Trebišova, Vranova nad Topľou, Zemplína, Užhorodu či najnovšie aj z Michaloviec (osada skúmaná pri výstavbe Tesca). Ak sa pozrieme na mapu, vidíme že tieto lokality sú centrami prirodzených geografických oblastí. Mohli by sme v nich hľadať centrá menších oblastí, ktoré predpokladali aj starší bádatelia. Túto hypotézu by mohol ešte viac potvrdiť archeologický výskum.

Medzi najväčšie patria sídliská v Blatných Remetách a Hnojnom. V Blatných Remetách bol uskutočnený výskum na ploche 19 000 m2. V priebehu troch rokov bolo odkrytých 95 sídliskových objektov. Najväčší počet nálezov tvorila keramika, v menšom množstve železné predmety. Väčšina nálezov je datovaná do 8.-10. st. Spolu s podobným sídliskom v Hnojnom predstavujú typ slovanskej osady nížinného charakteru v podvihorlatskej oblasti.

Ďalšiu sídliskovú koncentráciu máme doloženú v blízkosti Brekova. Brekov bol aj v stredoveku dôležitým oporným a strategickým bodom, ktorý leží pri tzv. Brekovskej bráne. Na hradnom kopci ešte dodnes stoja zrúcaniny menšieho hradu. Strategickú polohu využívali už aj Slovania. Na hradnom kopci máme počas celého 9. st. doloženú slovanskú osadu. Zatiaľ nepoznáme, pre nedostatočný výskum, či bolo toto sídlisko opevnené. Niektorí autori sa zrejme správne domnievajú, že výšinné sídlisko mohlo mať mocensko-správnu funkciu v oblasti. Na juhozáp. úpätí kopca bola zistená ďalšia slovanská osada z toho istého obdobia, prípadne ešte staršia. Pochádzajú z nej vyššie spomínané nálezy ostrôh s háčikmi a noža s volutovitým ukončením rukoväte. Stopy ďalšieho slovanského osídlenia poznáme aj z intravilánu dnešnej obce. Nálezy sú datované podobne do 9. až 10. st. Zatiaľ poznané slovanské osídlenie tejto oblasti dotvára výšinné sídlisko na Krivoštianskej hure, na druhom brehu Laborca, oproti brekovskému hradnému kopcu.

Husté slovanské osídlenie nachádzame aj v okolí Vranova nad Topľou. Nálezy sídliskového charakteru sú doložené z historického stredu mesta, kde je doložená kontinuita osídlenia od 8. st. Najväčšia intenzita nálezov je z 9. až 10. storočia. Najviac nálezov pochádza z Čemerného. Okolie Vranova nad Topľou sa javí ako jedna z najintenzívnejšie osídlených oblastí.

O väčšej sídliskovej koncentrácii svedčia aj nálezy z Trebišova. Aj tu máme dokázanú kontinuitu osídlenia od 8. storočia. Z dosiaľ zistených nálezov najväčšie zastúpenie majú nálezy z 10. st. Z najbližšieho okolia sú dôležité objavy uskutočnené pri výstavbe obchodného domu Tesco, na okraji mesta Michalovce. V priebehu záchranného výskumu tam bolo od roku 2009 preskúmaných viac ako 40 objektov. Zaradené sú do 9. – 10. storočia. Slovanské osídlenie Michaloviec bolo nájdené aj na iných miestach. V areáli Zemplínskeho múzea či pod Hrádkom.

Najväčším dokázaným centrom na Vých. nížine bolo hradisko v Zemplíne. Všeobecne sa považuje za mocensko-správne stredisko celej oblasti. Prvé opevnenie lokality vybudovali už Kelti a rozšírili Dáci. Slovania na starom vale postavili ďalšiu nadstavbu niekedy koncom 9. st. Výstavba hradiska je považovaná za hlavný dôkaz príslušnosti k Veľkomoravskej ríši. O tradícii správneho centra svedčí aj umiestnenie neskoršieho sídla župy práve do Zemplína. O rešpektovaní veľkomoravských centier a ich využití starými Maďarmi, máme dôkazy z ďalších oblasti Slovenska. Analógiu poskytuje Nitra, ktorá sa stala strediskom komitátu a dokonca sídlom údelných kniežat prvých Arpádovcov. Hradisko Zemplín je jediným zisteným hradiskom z tohto obdobia a teda najstarším. Vznik ďalších hradísk je datovaný do 10. st. Tieto hradiska súvisia zrejme s maďarským ohrozením. Sú to malé výšinné hradiská, budované v neprístupných polohách (Kusín, Koňuš). Dodnes nebol na týchto lokalitách uskutočnený systematický výskum, uskutočnili sa iba pokusné sondy.

Významné analógie pochádzajú z územia Zakarpatskej Ukrajiny. Tam môžeme hovoriť o sídliskovej oblasti užhorodsko-mukačevskej. Celá oblasť bola intenzívne využívaná už od včasnoslovanského obdobia. Centrom oblasti sa javí Užhorod, v okolí s mnohými slovanskými lokalitami. Otázka, prečo chýbajú na Vých. nížine predveľkomoravské hradiská, môže súvisieť s problémom spoločenskej diferenciácie. Pri jej skúmaní sú najdôležitejšími indíciami nálezy z hrobov.

Z veľkomoravského obdobia môžeme rekonštruovať aj pohrebný rítus. Osobitnú skupinu nálezov tvoria mohylníky. Zatiaľ nemáme na území Vých. nížiny zistený iný spôsob pochovávania. Najväčšie mohylníky sa nachádzajú v blízkosti Kráľovského Chlmca a v Strede nad Bodrogom. V blízkosti oblasti sa nachádza aj tretí mohylník z Topoľovky, ktorý poskytuje materiál pre tvorbu analógií. Mohyly sa navzájom líšili veľkosťou a vybavením. Všetky mohyly boli výlučne žiarové. Popol mŕtvych nebolo zvykom vkladať do urien. Prevládali hroby jamkové a viacvrstvové. Naopak k pohrebným zvykom patrilo zrejme rituálne rozvíjanie nádob. Mŕtvi boli spopolnení v blízkosti mohyly, alebo priamo na mieste jej budúceho navŕšenia. Dokazujú to nálezy červeno vypálených plôch. Násypy niektorých mohýl boli vybudované už v keltsko-dáckom období. Veľmi pozoruhodný mohylník sa rozprestiera v Topoľovke. 34 mohýl navŕšených husto vedľa seba tvorí ucelenú skupinu. Majú rôznu veľkosť. Aj tu sa zistilo spaľovanie na mieste mohýl a zámerné rozbíjanie nádob. Keramika má osobitý ráz v porovnaní s keramikou z iných oblastí. Najdôležitejšie je datovanie mohylníka. Podľa sprievodného materiálu sa na ňom pochovávalo do polovice 11. st. Z tohto údaju sa dá vysloviť mnoho záverov. Mohylník je dôkazom dlhého pretrvávania tradičného spôsobu pochovávania. Svedčí o konzervatívnosti obyvateľov žijúcich na Vých. nížine. Topoľovka bola predsa len okrajovým územím a na ostatných mohylníkoch sa prestáva pochovávať najneskôr v priebehu 10. storočia. Z nasledujúceho obdobia máme už doložené radové pohrebiská, ktoré sú časovo synchrónne s dobou pochovávania v Topoľovke.

Hradisko Zemplín má pre uvažovanie o veľkomoravskej príslušnosti nášho územia veľký význam. Výstavba hradiska si vyžaduje veľkú koncentráciu obyvateľstva, vyspelú spoločenskú organizáciu a predpokladá diferencovanú spoločnosť s vrstvou bojovníkov a bojových alebo kmeňových náčelníkov. O začlenení oblasti Vých. nížiny k Veľkomoravskej ríši môžeme uvažovať iba v čase panovania Svätopluka, prípadne koncom vlády Rastislava. Na záver teda môžeme konštatovať, že na Vých. nížine bol zásah veľkomoravskej moci prvým zásahom do nerušeného vývoja od obdobia, kedy sa sem Slovania prisťahovali. Netrval dlho a vzhľadom na to, že išlo o okrajovú oblasť ríše, nebol asi ani veľmi silný. S veľkou pravdepodobnosťou urýchlil zavŕšenie spoločenskej diferenciácie a umožnil tak nástup feudalizmu. Vytvorilo sa mocensko-správne centrum, ktoré sa stalo neskôr dôležitým strediskom ranouhorského štátu. Veľmi skoro sa oblasť dostáva do kontaktu so staromaďarskými dobyvateľmi.

Spracoval: Mgr. Ján Palkoci (na základe výrazne zjednodušenej verzie diplomovej práce)